Edo

Pred 24. februárom 2022 som žil úplne obyčajný život. Mal som rodinu, prácu a vo voľnom čase som lietal na rogale. Ukrajinu som začal viac vnímať od začiatku okupácie v roku 2014. Sledoval som situáciu a cítil hnev, bezradnosť a rozčarovanie z toho, ako ju vnímali niektorí ľudia a politici. Určite som si však nepredstavoval, že sa táto vojna stane takou zásadnou súčasťou môjho života.

februára 2022 som bol doma s rodinou a o začiatku invázie som sa dozvedel z ranných správ. Bol to šok. Premýšľal som, čo bude ďalej, ak Rusko naozaj obsadí Ukrajinu.

Keď sa ruské jednotky zastavili a začalo byť jasné, že Kyjev nedobyjú za tri dni, pochopil som, že Ukrajinci sa rozhodli bojovať.

Ako prvé som išiel pomáhať na železničnú stanicu. Postupne mi začalo byť jasné, že treba pomáhať rodinám mužov, ktorí odviezli svoje rodiny do bezpečia a sami zostali bojovať proti okupantom.

Vtedy mi napadla úplne jednoduchá vec: oni bránia aj nás, tak my sa zatiaľ postaráme o ich rodiny.

Z tejto prirodzenej potreby pomôcť sa postupne stala dlhodobá dobrovoľnícka práca.

Dnes som stále dobrovoľník. Pomoci Ukrajine sa venujem vo svojom voľnom čase a bez nároku na odmenu. Som štatutárom občianskeho združenia Spletinia, ale túto funkciu vnímam predovšetkým ako formálnu a administratívnu nevyhnutnosť.

Zároveň pomáham svojim priateľom – pilotom, s ktorými som sa približne dvadsať rokov stretával na súťažiach po celej Európe. Aj cez nich som sa postupne dostal bližšie ku konkrétnej pomoci Ukrajine.

Nie som človek, ktorý sa potrebuje nazývať hrdinom alebo byť v centre pozornosti. Som jednoducho človek, ktorý v určitom momente pochopil, že nemôže zostať bokom.

Moja pomoc sa nikdy nevyvíjala podľa nejakého vopred pripraveného plánu. Všetko prichádzalo postupne podľa toho, ako sa menila situácia.

Keď už neprichádzalo na Slovensko toľko ľudí a moja pomoc na železničnej stanici už nebola taká potrebná, začal som voziť humanitárnu pomoc priamo na Ukrajinu.

Neskôr sa v Košiciach objavila Spletinia. Začal som tam chodiť pliesť maskovacie siete, pomáhať s logistikou a zároveň pokračovať v prevoze humanitárnej pomoci na Ukrajinu.

Potom prišla spolupráca s Pilots Help Ukraine a prvá konkrétna požiadavka na auto a ďalšiu pomoc. Postupne začali pribúdať ďalšie požiadavky na vozidlá.

Tak sa z jednej veci postupne stala druhá. Keď sa zmenila situácia, zmenil sa aj spôsob, akým som pomáhal.

Dnes je toho oveľa viac – od humanitárnej pomoci a maskovacích sietí až po zabezpečovanie vozidiel a ďalšieho vybavenia pre ľudí, ktorí bojujú na Ukrajine.

Nikdy som si na začiatku nepovedal, že toto budem robiť štyri roky. Vždy som riešil predovšetkým to, čo bolo potrebné urobiť práve vtedy.

„Som dobrovoľník. Pomoc Ukrajine sa pre mňa postupne stala osobnou vecou. Nie je to moja práca ani povinnosť, ale niečo, čo sa stalo prirodzenou súčasťou môjho života a dnes mi pokojne zaberá 25 hodín denne.“